sa narodil v roku 1938. Po všeobecnom lekárskom vzdelaní, následnom získaní odbornosti v oblasti internej medicíny a špecializácii na psychoterapiu sa usadil ako internista v Berlíne.

Na to nadviazala činnosť v oblasti pastierskej starostlivosti v rámci zväzu slobodných evanjelikálnych zborov. Do tohto zväzku (od roku 1997 pod názvom D-Netz) je v súčasnosti zapojených viac než 250 zborov a Wolfhard Margies je jedným z hlavných  vedúcich osemčlenného týmu tohto hnutia.

Od roku 1981 je vedúcim a pastorom zboru Gemeinde auf dem Weg ("Zbor na ceste"), ktorého nedeľnú bohoslužbu v súčasnosti navštevuje asi 1000 ľudí.

Dr. Margies je autorom mnohých kníh, ktoré sa zaoberajú prevažne teologickými témami a venujú sa psychoterapeuticko-pastierským otázkam. V češtine vyšli nasledovné knihy: Uzdravení jeho slovem 1 a 2, Osvobození, Přemožen Boží dobrotou, Dědictví dospělých, Jak zacházet s poraženým nepřítelem, Kříž požehnaných, Milost, Problémy (ne)jsou požehnáním, Únik z vězení nemoci, zvyku a zákoníctví.

Spolu s manželkou Christou má päť dospelých detí.

Poznámka: Predchádzajúci profil Wolfharda Margiesa je spracovaný podľa Života víry a údaje sa vzťahujú k roku 2006.

Vyberáme z myšlienok a postojov W. Margies-a k duchovnej starostlivosti a pastoračnej práce z Úvodu jeho knihy Uzdravení jeho slovem 1 (ide vlastne o svedectvo o nezlučiteľnosti psychoterapie a biblickej duchovnej starostlivosti o veriacich a rozchodu Dr. W. Margiesa s psychoanalýzou):

Nedá sa už ďalej popierať, že kresťanská duchovná starostlivosť, ktorej úlohou je pomáhať ľuďom, je sama v ťažkostiach a potrebuje pomoc.

Spasenie a záchrana sa stali pojmami, ktoré sa vzťahujú na nepochopiteľné, na zemi sotva rozpoznateľné stavy. Nie sú napríklad (duchovní pracovníci) schopní poskytnúť konkrétnu pomoc pri ťažkej depresii alebo pri stave strachu. Jediné, čoho sú schopní, je prifarbenie týchto situácií duchovnými slovami a obsahmi, čo v podstate znamená len komentár k existujúcej núdzi. Kto z nás, duchovných pastierov, nepocítil pokušenie (alebo mu nepodľahol) povedať ľuďom v depresii, že majú niesť svoju nemoc, alebo že bola poslaná na ich rast do dospelosti a k duchovnému obohateniu? Robíme z nepriateľa priateľa a veríme, že sa prispôsobí našej interpretácii.

Iná skupina duchovných pastierov ide ťažkostiam priamo na podstatu. Skúšajú to tiež biblickými prostriedkami. V tejto skupine (sú to predovšetkým duchovní a spolupracovníci evanjelikálnych zborov a hnutí) som pozoroval nevyslovenú náladu, že sa v podstate necítia byť dospelými (dozretými) na tento problém. V princípe neškrtajú žiadne biblické výroky. Veria, že Ježiš Kristus uzdravoval a uzdravuje nemocných, a napriek tomu si pred ťažko neuroticky postihnutým členom zboru pripadajú ako pešiak, ktorý má svojou jednoduchou ručnou zbraňou bojovať proti ozrutnému tanku. Vystrieľajú celý zásobník a na nepriateľovi to nezanechá žiadnu viditeľnú stopu. Modlia sa, radia, učia a na nemocnom sa nič nemení. Veľmi rýchlo v nich vznikne dojem, že budú musieť tento prípad prenechať kompetentejšim odborníkom: psychológom a psychiatrom.

Predmet "Duchovná starostlivosť" je isto zaradený v učebnom pláne každej teologickej škole, ale ponúkaná učebná látka často sprostredkuje len pedagogické a psychologické metódy alebo pomoc pre čisto duchovné problémy. To, že silná psychoneuróza môže byť zvládnutá tiež duchovnými prostriedkami, leží mimo zorné pole univerzitnej "Duchovnej starostlivosti".

Niektorí teologický učitelia sa vyškolili u Freuda, Junga či Rogerea. V ich prednáškach dominujú pojmy a princípy novších psychologických škôl. Psychologické metódy, ktoré im boli sprostredkované, nakoniec vytlačili základné biblické zásady. Tí teológovia, ktorí okúsili tento spôsob výučby, potom bežne používajú sprostredkované metódy terapie a skupinovej terapie.

Obohatil tento vývoj Božiu Cirkev a zlepšil zdravie jednotlivých kresťanov? Určite nie! Nikdy predtým nebola duchovná starostlivosť tak nejednotná a zmätená ako je tomu dnes! Tiež nie je vidieť, že by kresťania, nachádzajúci sa pod vplyvom psychologicky vybavených farárov alebo spolupracovníkov, mali pred ostatnými nejaký náskok v poznávaní či v zrelosti. Všetky moje pozorovania ukazujú skôr (viac) opačným smerom - naopak. Všetky priame i nepriame následky straty biblickej duchovnej starostlivosti a jej výmena za psychologické sú praktiky zhubné. Nielenže členovia zboru zostávajú vo svojich ťažkostiach bez pomoci, ale zostávajú dokonca odkázaní na možnosti pomoci zvonku, t.j. mimo cirkev a Bibliu, a terapeutické metódy, s ktorými sa stretávajú, pôsobia mnohosľubným podaním svojich nárokov a schopností tak, že zničia v srdci poslucháča vieru v Božie slovo.

Nemám v úmysle zvyšovať už bez toho existujúci pocit viny. Chcel by som skôr ukázať cestu k účinnej biblickej duchovnej starostlivosti, ktorú som sa po niekoľkých omyloch a sklamaniach pokúsil nastúpiť, a vydať svedectvo o tom, že použitie biblickej rady môže v nemocnom spôsobiť takmer neuveriteľné.

Silného popudu k tejto práci sa mi dostalo z praktickej stránky veci - poznaním kríze duchovnej starostlivosti v zboroch. Tiesnivo a znepokojujúco pôsobili  a pôsobia na mňa  moje zážitky z minulosti, kedy ku mne prichádzali kresťania nachádzajúci sa v duševných ťažkostiach a pýtali sa, či môžu od Krista s dôverou očakávať úplné uzdravenie, alebo či by mali paralelne s touto líniou skúšať aj psychoterapeutickú pomoc, alebo, ak sa už v takomto liečení  nachádzajú, či v ňom majú pokračovať.

K duchovnej starostlivosti som sa dostal od svojej práci lekára - internistu. Pozdejšie som sa venoval psychoanalýze podľa Freuda a Sculz-Henkeho. Ešte pred začiatkom svojho štúdia som prežil obrátenie k Ježišovi Kristovi a prijal som ho vierou ako svojho Vykupiteľa a Pána. Skutočnosť, že som napriek kresťanskej viere cítil nutkanie zahĺbiť sa do psychoterapeutických metód, bolo jednak dôsledkom každodennej bolestivej skúsenosti na klinike a v praxi, že za mnohými nemocami stáli iné príčiny, než aké mohli rozpoznať moje lekársky vyškolené oči, v dôsledku čoho zlyhávala aj medikamentná liečba a za druhé, to boli  niektoré zdanlivo ťažko napraviteľné nedostatky v zboroch, ktoré som poznal, alebo ktorých som bol členom. Chcel by som zdôrazniť, že som sa nedíval z pozície nezúčastneného pozorovateľa, ale som sa skôr viac aktívne zúčastňoval zborového života, pričom vo mne stále silnel názor, že použitie psychoterapeutických metód ako doplnku procesu duchovného posvätenia by bolo najlepším prostriedkom, ako pomôcť jednotlivým kresťanom, ktorí trpia duševnými poruchami.

S hanbou a úžasom sa obzerám späť na dobu, kedy som zastával a vyučoval takéto ponímanie. Kladiem si vážne otázku, ako sa to mohlo stáť, že som bol tak dlho slepý k nezlučiteľnosti psychoterapie s kresťanstvom. Hrala hlavnú rolu nezvratnosť psychoanalýzy, ktorú nebolo možné napadnúť, alebo vďačnosť mojich zle ošetrovaných pacientov, alebo vzrastajúce uznanie psychoterapeutických metód v teologických kruhoch, alebo to bola jednoducho neposlušnosť Božiemu slovu ako najvyššej autorite pre myslenie, vieru, rozlišovanie a jednanie?

Rozchod so psychoanalýzou bol postupný a nastal tlakom rôznych okolností. Najprv sa mi stalo podozrivým, že tak presne definovaná disciplína a s tak širokým záberom, akou je psychoanalýza, sa ukázala byť úplne neúčinná pri liečbe náruživosti. Jej osobnostná a neurotická štruktúra je predsa veľkým pozvaním pre psychoterapiu, aby na nich ukázala svoju silu. Ďalej som sa stal čím ďalej tým opatrnejším pri posudzovaní svojich terapeutických úspechov - neskôr aj úspechov svojich kolegov - to vtedy,  keď som na ne (úspechy) začal uplatňovať presná merítka duševného zdravia, ktoré som poznal zo Svätého Písma a zo skúseností v cirkvi. Ďalší krok v tomto smere znamenala nakoniec moja skúsenosť zo skutočností (reálností) chariziem a naplnenia Svätým Duchom, ktoré síce u mňa neboli sprevádzané veľkými vonkajšími prejavmi, ale predsa to značne zvýšilo moju citlivosť na sily neviditeľného sveta, rozmnožilo lásku k Božiemu slovu a prehĺbilo vo mne život viery a modlitby.

V dôsledku týchto duchovných skúseností sa môj pohľad na psychoanalýzu tak zmenil, že som prestal považovať za prípustné jej používanie. Nový, ostrejší pohľad, umožnený Božím Duchom, ukázal v novom svetle niektoré vzťahy chorôb a ich príčin, a tiež jasnejšie ozrejmil nezlučiteľnosť biblickej duchovnej starostlivosti a psychoterapie.

Spracované dňa: 20. júna 2013.

Upravené dňa: 21. júna 2013.