V dejinách filozofie malo toto slovo celý rad významov.

Dialektika bola pôvodne umenie dialógu (od gréckeho slova dialegesthai, rozprávať sa cez priestor, ktorý rozprávajúcich sa delí) ako metóda systematického opytovania sa. Ale grécky termín označuje logické delenie, ktoré dospieva krok za krokom k odkrývaniu základných pojmov alebo ideí.

DIALEKTIKA – rozšírený obsah hesla

dialektika: V dejinách filozofie malo toto slovo celý rad významov.

Dialektika bola pôvodne umenie dialógu (od gréckeho slova dialegesthai, rozprávať sa cez priestor, ktorý rozprávajúcich sa delí; dialegomai – vediem besedu, debatujem) ako metóda systematického opytovania sa. Ale grécky termín označuje logické delenie, ktoré dospieva krok za krokom k odkrývaniu základných pojmov alebo ideí. V súčasnosti v marxisticko – leninskej filozofii je dialektika považovaná za najvšeobecnejšie učenie o zákonoch vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Ako samozrejmosť sa uvažuje, že všetko sa vyvinulo.

Dialektickému chápaniu bytia (existencie) predchádzali dlhé dejiny. Pojem dialektika vznikol prepracúvaním a napokon prekonaním pôvodného zmyslu termínu. Už antická filozofia veľmi zdôrazňovala menlivosť všetkého jestvujúceho, chápala skutočnosť ako proces a zdôrazňovala prechod jednotlivých vlastností do protikladných (Herakleitos, sčasti milétski materialisti, pytagorejci). Tieto ich poznatky sa však neoznačovali termínom dialektika. Spočiatku sa týmto termínom (dialektika techne – „umenie rozhovoru“) označovalo umenie dialógu a sporu:

schopnosť viesť spor na základe otázok a odpovedí;

umenie klasifikovať pojmy a triediť veci do rodov a druhov. Aristoteles pokladá za jej pôvodcu Zenóna z Eley. Zenón (narodený okolo r. 490 pred n.l. – 430) analyzoval protirečenia pojmov pohybu a množstva.

Aristoteles zo Stageiry (384 – 322 pred n.l.) odlišuje dialektiku od analytiky ako vedu o pravdepodobných mienkach od vedy o dôkaze. Po eleatoch definuje Platón (428 – 348 pred n.l.) skutočné bytie ako totožné a nemenné, ale napriek tomu zdôvodňuje dialektické závery, že najvyššie rody súcna možno myslieť jedine tak, že každý je i nie je, rovná sa i nerovná sa sebe samému, je totožný so sebou samým, aj prechádza do svojho „iného“. Preto bytie obsahuje protirečenia; je jedno aj mnohé, večné aj pomíňajúce, nemenné aj menlivé, nehybné aj pohyblivé. Protirečenie je nevyhnutnou podmienkou, ktorá nabáda dušu rozmýšľať. Toto umenie je podľa Platóna práve umením dialektiky.

Ďalej dialektiku rozvíjali novoplatónovci (Plotinos 204 – 270 n.l.; Proklos 410 – 484 n.l.). V scholastike začali dialektikou nazývať formálnu logiku, ktorú stavali proti rétorike. V renesancii nastoľuje dialektické myšlienky o „zhode protikladov“ Kuzánsky (1401 - 1464) a Bruno (1548 - 1600). V novoveku aj napriek nadvláde metafyziky nachádzame príklady dialektického myslenia u Descarta() v jeho kozmogónii a u Spinózu v učení o substancii ako príčine seba samej (causa sui). V 18. stor. vo Francúzku vynikajú dialektickými myšlienkami Rousseau a Diderot. Rousseau skúma protirečenie ako podmienku historického vývinu. Diderot si okrem toho všíma aj protirečenie vo vtedajšom spoločenskom vedomí.

Najdôležitejším stupňom v rozvoji dialektiky pred Marxom bol nemecký klasický idealizmus, ktorý na rozdiel od metafyzického materializmu chápal skutočnosť nielen ako predmet poznania, ale aj ako predmet činnosti. Prvú trhlinu do metafyziky urobil Kant (1724 - 1804). Upozornil na význam protikladných síl vo fyzikálnych a kozmologických procesoch a ako prvý po Descartovi zaviedol do prírodovedného poznania myšlienku vývoja. V teórii poznania rozvinul Kant dialektické myšlienky v učení o antinómiách. Po Kantovi rozvíja Schelling dialektické chápanie prírodných procesov.

Vrcholom vo vývoji predmarxovskej dialektiky bola Hegelova idealistická dialektika. „Hegel po prvý raz podal celý prírodný, historický a duchovný svet ako proces, t.j. v ustavičnom pohybe, zmene, pretváraní a vývoji, a zároveň sa pokúsil dokázať vnútornú súvislosť v tomto pohybe a vývine“ (Engels). Na rozdiel od abstraktných definícií umu dialektika podľa Hegela je taký prechod jedného určenia do druhého, pri ktorom sa ukazuje, že tieto učenia sú jednostranné a obmedzené, t.j. že obsahujú negáciu seba samých. Preto, podľa Hegela, je dialektika „hybnou dušou každého vedeckého rozvíjania myšlienky a je princípom, ktorý jediný vnáša do obsahu vedy imanentnú súvislosť a nevyhnutnosť“. Dôsledky Hegelovej dialektiky ďaleko prekročili význam, ktorý jej určil sám autor. Hegelovo učenie o nevyhnutnosti , podľa ktorej všetko prechádza do vlastnej negácie, obsahovalo zárodok, revolucionizujúci život i myslenie. Preto myslitelia videli v Hegelovej dialektike „algebru revolúcie“ (Gercen).

Skutočné „vedecké“ chápanie dialektiky vytvorili však Marx a Engels. Vybudovali dialektiku na základe materialistického chápania historického procesu a vývoja poznania a na základe „zovšeobecnenia reálnych procesov v prírode, spoločnosti a myslení“. Vo „vedeckej“ dialektike sa organicky spájajú vývinové základy bytia a poznania, pretože sú čo do obsahu totožné a líšia sa iba formou. Preto je materialistická dialektika nielen „ontologickým“, ale aj gnozeologickým učením, logikou, ktorá chápe myslenie a poznania ako vznikajúce a vyvýjajúce sa, pretože veci a javy sú tým, čím sa stávajú počas svojho vývoja a obsahujú ako tendenciu aj zárodok budúcnosti, to, čím sa stanú.

Materialistická dialektika chápe v takomto zmysle aj teóriu poznania ako zovšeobecnené dejiny poznania a každý pojem, každá kategória, i napriek svojej krajne zovšeobecnenej povahe, je poznačená historickosťou.

Hlavnou kategóriou materialistickej dialektiky je protirečenie. V učení o protirečení vidí hybnú silu a zdroj každého vývoja; v ňom je východisko ku všetkým ostatným kategóriám a princípom dialektického vývoja; vývoj ako prechod kvantitatívnych zmien do kvalitatívnych, prerušenie postupnosti, skoky, negácia východiskového momentu vývoja a negácia tejto negácie, opakovanie niektorých stránok, čŕt pôvodného stavu na vyššom základe. Takéto chápanie vývoja odlišuje dialektiku od rozličných „vulgárnych evolucionistických názorov“.

Materialistická dialektika je filozofickou metódou skúmania prírody a spoločnosti.

"Dialektika prírody" – Engelsovo nedokončené filozofické dielo. Skladá sa z množstva zápiskov (1873 - 1886) týkajúcich sa najdôležitejších problémov dialektiky prírodovedného poznania. Engels sa domnieval, že dialektickomaterialistická filozofia sa musí zakladať na zovšeobecnení najvýznamnejších výsledkov poznania v prírodných vedách a naopak, že prírodné vedy sa môžu plodne rozvíjať jedine na základe dialektického materializmu. Okrem iného Engels analyzoval Darwinovo učenie o pôvode druhov a ukázal, že jeho hlavný obsah – vývojová teória – je v úplnom súlade s materialistickou dialektikou. Veľkú pozornosť venoval otázke úlohy práce pri vzniku a vývoji človeka

Protirečenie – filozofická kategória dialektického materializmu, ktorá vyjadruje vnútorný zdroj každého vývoja, pohybu. Protirečenie chápané len ako vonkajšie nemôže byť týmto zdrojom. Práve uznávanie vnútorného protirečenia, jednoty vnútorného a vonkajšieho protirečenia, odlišuje dialektiku od metafyziky. „...dialektika je štúdium protirečenia v samej podstate predmetov...“(Lenin). Dialektika uznáva protirečenie vo všeobecnosti, ale predovšetkým uznáva protirečenie práve v samej podstate predmetov, teda uznáva podstatné vnútorné, nevyhnutné protirečenia. Protirečenia, ktoré skúma dialektika, treba odlišovať od takzvaných logických protirečení, ktoré vyjadrujú chaos a nedôslednosť v myslení.

Protirečenie, ktoré skúma dialektika, sa ako zdroj pohybu samo pohybuje, vyvíja. K stupňom vývoja protirečenia v samej podstate predmetov patrí totožnosť, rozdiel, protiklad, protirečenie alebo protirečenie vo vlastnom slova zmysle. Teda kategória protirečenia vyjadruje aj všetky stupne vývoja protirečenia v podstate predmetov, aj jeho najvyšší stupeň.

Už totožnosť je zárodok protirečenia, pretože staré, ktoré je podstatou totožné so sebou samým, obsahuje aj predpoklady nového, teda momenty rozdielnosti seba od seba samého, ale ako podriadené totožnosti. Rozdiel, to je aj ešte neúplne rozvinuté protirečenie, lebo i keď sa v ňom dostáva do popredia súčasná existencia nového a starého, predsa nové sa utvorilo zo starého a ďalej sa vyvíja zo starého: nové sa realizuje ako negácia starého. Na najvyššom stupni protirečenia, teda na stupni vlastného protirečenia, nové dovršuje negáciu, pretvorenie starého, pričom zahŕňa v sebe staré v prekonanej, pretvorenej podobe ako svoj vlastný moment. Keď určitý predmet dosahuje najvyšší stupeň protirečenia, znamená to súčasne, že dozreli aj predpoklady jeho zániku, pretože tento stupeň protirečenia je negáciou predmetu sebou samým vnútri seba, svojim vnútorným pohybom. Protirečenie, ako ho chápe dialektika, je všeobecné, pôsobí v prírode, spoločnosti, myslení, vo vedomí.

Dialektický materializmus vytvoril Marx (1818 - 1883) a Engels (1820 - 1895) a rozvinul ho Lenin (1870 - 1924) a iní marxisti. Vznikol v 40. rokoch 19. storočia. Dialektický materializmus spojil novým prístupom dva hlavné prúdy predchádzajúceho filozofického myslenia. Na jednej strane to bola línia materialistickej filozofie a na druhej strane línia dialektického názoru na svet.

Filozofi, ktorí v novoveku rozvíjali dialektický pohľad na svet, boli v podstate idealistami, čo sa osobitne výrazne prejavilo v Hegelovom systéme. Marx a Engels neprevzali jednoducho učenie starých idealistov, neurobili z nich syntézu. Poukazovali na to, že najdôslednejším môže byť materializmus jedine vtedy, keď sa stane dialektickým, a dialektika môže byť skutočnou jedine vtedy, keď sa stane materialistickou. [Pritom pozlučovali filozofické a vedecké názory a metódy dohromady, čo je v skutočnosti nezlučiteľné. Veda je veda a filozofia je filozofia.] Zakladatelia marxizmu urobili syntézu, ktorá spočíva v tom, že dialektický materializmus vznikol ako syntéza, zahrňujúca celú zložitú sieť javov prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia, spájajúcu filozofickú metódu vysvetľovania a analýzy skutočnosti s ideou praktickej revolučnej premeny sveta. Táto idea je jednou z najcharakteristickejších čŕt dialektického materializmu na rozdiel od predchádzajúcej filozofie, ktorá sa v podstate obmedzovala iba na vysvetlenie sveta. Práve to je výrazom triednych koreňov marxistickej filozofie ako svetonázoru robotníckej (najrevolučnejšej) triedy, ktorá má odstrániť sociálne zriadenie založené na vykorisťovaní človeka človekom a vybudovať komunistickú beztriednu spoločnosť.

Vznikom dialektického materializmu [tvrdia marxisti] sa v základe zavŕšil historický process vyčlenenia filozofie ako samostatnej disciplíny, ktorá má svoj špecifický predmet skúmania: najvšeobecnejšie zákony vývoja prírody, spoločnosti a myslenia, všeobecné princípy a základy sveta a jeho odraz v ľudskom vedomí - vytvárajú metódu, ako vysvetľovať, poznávať a prakticky pretvárať skutočnosť.

Základom dialektického materializmu je učenie o materiálnej povahe sveta, o tom, že vo svete niet ničoho okrem hmoty a zákonov jej pohybu a zmeny. Dialektický materializmus sa rozhodne a nezmieriteľne stavia proti akýmkoľvek predstavám o nadprirodzených bytostiach, nech ich už náboženstvo a idealistická filozofia oblieka do akéhokoľvek rúcha [tvrdia marxisti]. Príroda sa vyvíja, podľa nich, až k najvyšším svojim formám medzi nimi až k životu a mysliacej hmote. Vyvíja sa nie pod vplyvom nadprirodzenej sily, ale z príčin, ktoré obsahuje ona sama a jej zákony. Dialektickú teóriu vývoja (dialektika), ktorú vypracoval dialektický materializmus, hovorí o procesoch pohybu a zmeny hmoty, prechod od nižších foriem k vyšším. Súčasné fyzikálne učenie o hmote, priestore a čase, ktoré uznáva menlivosť všetkých foriem hmoty a nevyčerpateľnú schopnosť hmotných častíc kvalitatívne sa premieňať, nielenže je v plnom súlade s dialektickým materializmom, ale jedine z neho môže čerpať potrebné filozofické myšlienky a metodologické princípy. To isté možno povedať aj o vedách, ktoré skúmajú iné prírodné javy. Dialektický materializmus, podľa nich, zjednocuje učenie o bytí, o svete a o jeho odraze v ľudskom vedomí a je teda teóriou poznania i logikou. Zásadne novým krokom dialektického materializmu v tejto oblasti je, že súčasťou teórie poznania sa stala prax.

Dialektický materializmus je filozofickým základom programu, stratégie a taktiky všetkej činnosti komunistických strán.

dialektická teológia – smer protestantskej teológie. Vznikla v 20. rokoch minulého storočia v Nemecku a bola pokusom vysvetliť krízu spoločnosti ako následok „duchovnej krízy človeka“. Ideovým zdrojom dialektickej teológie je učenie Kierkergaarda a nemecký existencionalizmus. Zakladateľ tohto smeru, švajčiarsky teológ K. Barth, vystúpil v teoretickom manifeste dialektickej teológie, v knihe „Výklad listu apoštola Pavla Rimanom (1922)“, s kritikou tzv. liberálnej teológie (A. Garnack a iní), ktorá hlásala možnosť rozumového zdôvodnenia náboženskej viery, či už ide o dôkazy božej existencie v katolíckej filozofii alebo vyvodzovanie viery z „afektov cnostnej duše“ (Schleiermacher). Ostro postavil „vieru“ ako nedefinovateľný obsah proti „náboženstvu“ ako súhrn teologických a kultových manipulácií. Nemecký teológ P. Tillich pripúšťa v rámci dialektickej teológie náboženské posvätenie všetkých stránok života „teologickou kultúrou“, ekumenickou syntézou všetkých vierovyznaní (Láska, moc a spravodlivosť, 1960). Dialektická teológia má veľký vplyv na súčasné varianty protestantskej teológie. V konečnom dôsledku je zameraná proti biblickému kresťanstvu – rovnako ako celá dialektika.