„Druhý, to je niekto iný, čiže ja, ktoré nie je mnou“.

Tento výrok pochádza od Sartra. Toto spojenie blízkosti a vzdialenosti nám síce nedovoľuje dať druhého do „zátvoriek“ v mene čiste fiktívnej a individuálnej autonómie, môže sa však zato stáť miestom skutočného stretnutia. Kvalita vzťahov, ktoré človek naväzuje s druhým, nezávisí teda len na sympatii, ktorú do vzťahu vkladá, ale aj na vzájomnom poznaní účastníkov. Zdá sa, že v tomto ohľade nič nemôže nahradiť možnosti rozhovoru.

Druhý, ktorý mi nepodlieha, ale ktorý má vždy prednosť predo mnou, je pre mňa zjavením nekonečna a základom každej morálky.