Podľa Aristotela princíp, ktorý môže oživovať hmotu, čiže dávať jej život.

Aristoteles rozlišuje dušu vegetatívnu, spoločnú všetkému živému, ktorá zaisťuje základné životné funkcie, dušu senzitívnu, ktorá vytvára vnemy a vnímavosť u človeka a u zvierat a konečne dušu rozumnú, princíp ľudského myslenia. Po Descartovi ostáva už len duša rozumná ako mysliaca substancia – ostatné časti duše sa redukujú na telesnú činnosť – čo vedie k radikálnemu oddeleniu duše a tela (dualizmus).

V novšej filozofii sa dušou nerozumie samostatná oddelená bytosť, ale istá vnútorná stránka človeka.

Niektoré filozofie používajú pojem duša sveta, čiže princíp života a vesmíru, v obdobnom vzťahu ako je individuálna duša k telu.

V psychológii pojem duše – synonymum vedomia či ducha – niekedy znamená súhrn pozorovateľných psychických skutočností.