– (nekresťanské/protikresťanské učenie) – jedna z neortodoxných sústav indickej filozofie, ktorá vznikla približne v 6. storočí pred n. l. Základné učenie džinizmu je učenie o tattvách – podstatách.

Tattva – to je východiskový materiál, z ktorého sa skladá svet, a súčasne aj „fundamentálna pravda“, z ktorej vychádza poznanie. Dvoma hlavnými tattvami sú džíva (duša), ktorej základnou vlastnosťou je vedomie, a ádžíva (všetko, čo nie je dušou).

Džinizmus chápe hmotu ako jednu z odrôd ádživy, ktorá má tieto kvality: hmatateľnosť, zvuk, vôňu, farbu a chuť. Hmota je atomárna, prístupná zmyslovým orgánom, má sklon meniť sa, nemá začiatok a koniec a nestvoril ju boh. Okrem toho jestvuje ešte „jemná“, tzv. “karmická hmota“, ktorá podmieňuje spojenie duše s telom. Jediná duša alebo najvyšší boh nejestvuje: vo svete je obrovské a nemenné množstvo duší, ktoré alebo sú stelesnené v živých bytostiach, alebo nie sú stelesnené. Duše, tak isto ako hmotu, nikto nestvoril, jestvujú od prvopočiatku a vždy. Každá duša je potenciálne vševedúca, všadeprítomná a všemohúca, jej možnosti však obmedzuje konkrétne telo v ktorom žije.

Základom etiky džinizmu je učenie o neubližovaní (ahinsa) živej bytosti. Filozofický systém džinizmu je základom džinistického náboženstva. Za jeho zakladateľa sa pokladá mudrc (tírthankara) Mahávíra alebo Džina, ktorý žil v 9. – 8. stor. pr. n. l. Džinistický kult vyžaduje uctievať Mahávíru a iných tírthankarov.