Akýkoľvek smer, ktorý v protiklade k filozofiam, konceptu alebo esencie sústreďuje svoje úvahy na existenciu. V tomto širokom zmysle začínajú tieto smery v modernej filozofii Kierkegaardom a jeho trvaním na osobnosti, zodpovednosti a subjektivite.

Stalo sa zvykom rozlišovať medzi existencionalizmom kresťanským (Berďajev, G. Marcel, Jaspers) a ateistickým (Heidegger – ktorý sa však radšej považoval za filozofa bytia, Sartre, Merleau-Ponty).

Ak pripustíme, že východisko každého existencionalistického uvažovania sa týka významu slobodnej ľudskej existencie, zbavenej nutnosti a noriem, je spojenie existencionalizmu obtiažne, pretože stále je tu základný vzťah medzi ľudskou skutočnosťou a Božou transcendentálnosťou.

Po druhej svetovej vojne mal existencionalizmus obrovský úspech, pretože dobre odpovedal životnému pocitu generácií, ktoré prešli vojnou (úzkosť, ničota, zničenie atď.).

Existencionalizmus navracia pojmu niečo z jeho etymologie, pretože chce presne označiť spôsob bytia ľudského subjektu, to je bytie pre seba. Podľa Sartra u človeka „existencia predchádza esencii“: ľudská bytosť, a priori nedefinovateľná, nie je ničím iným než tým, čím sa stane. Je vrhnutá do existencie bez pravidiel, „odsúdená k slobode“ a zaviazaná prijať túto slobodu tým, že vynaliezava svoje hodnoty zo zmyslu, ktoré svojim situáciám dáva, Existencionalizmus je očividne v protiklade s biblickou správou o zmysle a účele ľudskej existencie.