(z lat., vonkajší): To, čo je mimo, čo prichádza zvonku alebo sa obracia navonok.

Tak je vôľa iného človeka (aj keby mi bola vnútená) pre mňa externá – pokiaľ ju nezačnem „interiziovať“, tj. brať za svoju. Externé sú kritériá, argumenty, a pod., pokiaľ nevychádzajú z predmetu samého, ale odinakiaľ. Tak v histórii „externá kritika“ skúma pravosť dokumentov čo do ich formy a materiálu zrovnaním s inými, so súdobým okolím atď., na rozdiel od kritiky internej, ktorá skúma súdržnosť, koherenciu obsahu dokumentu samotného.