(lat. forma, podoba, tvar, zjav krása): V aristotelizme a scholastike je forma esencia, podstata, tvar v protiklade k látke. Odtiaľ in-formovať, dať niečomu tvar.

Od cholastiky sa tak označuje povaha vzťahu medzi pojmami, ktorý nazávisí na ich obsahu a význame: formálny vzťah/súd, ktorý môže byť platný formálne (vi formae), ale nepravdivý materiálne (vi materiae).

V morálke forma označuje úmysel subjektu v protiklade k materialite jeho činu.

Formalizácia v epistemológii znamená konštrukciu systému (predovšetkým matematického či logického), zloženého len z formálnych štruktúr, a teda zbavených všetkých empirických alebo intuitívnych obsahov, takže poznanie sa v ňom odvodzuje len z počiatočných axiómov, pri použití presných pravidiel logiky.

V presnom zmysle je systém formalizovaný až vtedy, keď sa k axiómom, ktoré ho charakterizujú, pridajú aj axiómy logiky, ktorú používa. Nesmierny pokrok vo formalizácii prinieslo zavedenie počítačov, formalizovaných (strojových) jazykov a gramatík.

Formalizmus je teória, podľa ktorej sú vedecké (predovšetkým matematické) pravdy čisto formálne a spočívajú len na presne definovaných symboloch (axiomatika), ktoré môžu mať k empirickej skutočnosti len analogický vzťah. V menej odbornom zmysle to znamená zdôraznenie formálneho hľadiska pred hľadiskami materiálnymi (obsahovými), zmyslovými, afektívnymi atď. Týka sa napr. estetiky (teória „umenia pre umenie“), práva, morálky.

V ešte širšom zmysle, často pejoratívnom, je to tendencia dodržovať len literu zákona (náboženského, právneho, mravného) a nehľadieť na jeho ducha.