Astronomický systém – a teda tiež spôsob výkladu sveta – alexandrijského astronóma Claudia Ptolemaia (2. st. po Kr.), ktorý sa všeobecne uznával až do 16. storočia.

Nehybná Zem je podľa neho stredom vesmíru, okolo ktorého krúžia všetky hviezdy. S tým prirodzene súvisí aj predstava o postavení človeka vo vesmíre. Výklad pozorovaných nepravidelností v pohybe planét (predovšetkým Merkúra) pôsobil od vrcholného stredoveku tomuto poňatiu stále väčšie a väčšie ťažkosti. Napriek tomu prechod k heliocentrickému (v ktorom je stredom vesmíru Slnko) u Koperníka (1473 – 1543) nestojí na vedeckých dôkazoch (faktoch), ale na úvahách vychádzajúcich z tradície.

Až Galilei ho podoprel racionálnymi argumentmi a prijal aj jeho filozofické dôsledky, predovšetkým stratu symbolického a náboženského významu takéhoto sveta a jeho sebapochopenia. Galileiho vesmír je založený na matematickej pochopiteľnosti a (prinajmenšom zdanlivo) odporuje bežnej ľudskej skúsenosti. Myšlienkový prevrat, ku ktorému takto došlo, spočíva práve v tom, že matematické usudzovanie dostáva prednosť pred zdanlivou evidenciou bezprostredného vnímania.

V bežnom jazyku sa dodnes viac-menej riadime geocentrickou predstavou, hovoríme o tom, že Slnko „vychádza“, atď., zatiaľ čo pre heliocentrickú sústavu nemáme ani jednoduché jazykové vyjadrenie.

Tak sa v Galileovi objavilo v novom svetle Platónovo rozlíšenie medzi poznaním a „púhym mienením“, ktoré sa spravidla mýli. No tom stojí novoveký racionalizmus, nedôvera k obyčajnému pozorovaniu a časom vzrastajúcou vzdialenosťou medzi bežnou predstavou a vedou: bežná predstava je nesprávna, avšak tú správnu, matematickú a vedeckú, je stále ťažšie si predstaviť.