Prví grécky myslitelia zmiešavali (stotožňovali) hmotu s prírodou; v zásade (podľa nich) je hmota, látka, pretváraná ľudskou prácou.

Špeciálne Aristoteles ju kladie do protikladu s formou, ktorá beztvarej látke (potencionálne) dáva tvar, konečnú alebo prechodnú podobu.

Descartes ju zasa stotožňuje s rozpriestrannosťou (rozľahlosťou), nezávisle na povrchných vlastnostiach (chuť, farba a pod.): takto sa u neho skutočnosť stáva merateľná a v ďalšom môže byť poznávaná aj matematicky.