Z historického hľadiska je to hnutie v európskych dejinách (v Taliansku od 14. stor., vo Francúzsku od konca 15. a v 16. storočí), ktoré znova objavilo diela a pramene antiky a vo svojich dôsledkoch sa tak postavilo proti stredovekej scholastike.

Či išlo o humanizmus kresťanský (zameraný na zmierenie Biblie a antickej literatúry) alebo pohanský (využívajúci antických vzorov k spochybňovania hodnôt kresťanstva), tento väčšinový dobový prúd rozvíja kritičnosť, vytvára atmosféru osamostatnenia filozofie voči teológii a púšťa sa do hľadania múdrosti, ktorá by umožňovala spojiť vzdelanosť s láskou k životu, k pocte a oslave ľudskej dôstojnosti.

Od 16. do konca 18. stor. je humanizmus výsledkom humanitných štúdií (zameraných na literárne a filozofické texty) a odpovedá „klasickému“ smeru, odmieta výstrelky a dáva prednosť „dobrému vkusu“ a občianskym cnostiam prisudzovaným „slobodnému človeku“.

Celkom obecne dnes je možné nazvať humanizmom akýkoľvek postoj či teóriu, ktoré za najvyššiu hodnotu považujú ľudskú dôstojnosť, a preto požadujú, aby bola uznaná jej prednosť aj nutnosť ochrany pred zásahmi zo strany moci politickej, ekonomickej, náboženskej a pod. (aj napriek tomu, že môžeme hovoriť aj o humanizme kresťanskom). V tomto zmysle humanizmus charakterizuje veľmi rozmanité filozofické smery. Vyžaduje sa však pri tom nejaké predbežná definícia človeka a paradoxne tak so sebou prináša nebezpečenstvo vylučovania niektorých ľudských bytostí z okruhu ľudstva a ľudskosti v zmysle hodnotiacom, spojenom s charakteristikou ľudskej vznešenosti či dôstojnosti. Odtiaľ teda môžeme porozumieť, prečo niektorí filozofi (Marx či Nietzche) tradičný humanizmus prudko napadajú a odmietajú v mene odlišného chápania toho, čo môže či má byť človek.

Stručne môžeme humanizmus charakterizovať ako postoj (smer, filozofiu), ktorý do stredu všetkého diania a pozornosti stavia človeka, na rozdiel od biblického postoja, podľa ktorého stredom všetkého je Boh Biblie.