–u m. (lat.) 1. lingv. rozkazovací spôsob a tvar tohto slovesného spôsobu. 2. príkaz, rozkaz, požiadavka

(z lat. imperare, rozkazovať, prikazovať): Takto sa označuje, predovšetkým v mravnej oblasti, každá veta, ktorá má povahu príkazu v zásadnom slova zmysle. Imperatív sa vyjadruje tvarom „máš“.

Rozlišuje sa:

hypotetický imperatív, nadradzujúci príkazu nejaký účel, prinajmenšom ako možný či žiadúci: premieňa tak príkaz na púhy prostriedok, závislý dajme tomu na spôsobilosti či opatrnosti („Ak chceš mier, chystaj vojnu“);

kategorický imperatív, prikazujúci bezpodmienečne: len tento je mravným príkazom vo vlastnom zmysle, lebo netýka obsahu jednania ani jeho výsledku, ale výhradne jeho formy, tj. jeho adekvátnosti požiadavku možnej univerzálnej záväznosti („Jednaj tak, aby si mohol chcieť, aby sa zásada tvojho jednania stala univerzálnym zákonom“).