V staršom zmysle sa kritikou mieni tá časť logiky, ktorá pojednáva o súde. Dnes sa význam slova chápe tak, že ide o preskúmanie nejakého faktu, umeleckého diela alebo chovania, a to zo zámerom podať hodnotiaci úsudok, ktorý môže byť rázu logického, estetického, morálneho atď. V užšom zmysle termín navodzuje nepriaznivý úsudok.

Adjektívum kritický vykazuje podobnú nejednoznačnosť: ak sa doporučuje uplatňovať kritického ducha (hoci len vo filozofii) a nič neponechať bez preskúmania, neznamená to ešte rozvíjať kritického ducha výhradne zo zameraním na nedostatky. Slovo „kritický“ označuje tiež to, čo vytvára krízu alebo sa k nej vťahuje (byť v kritickom stave).

Kant sám dal názov kritická filozofia svojmu systému myslenia. V záujme toho, aby sa rozum nezaplietol do neoveriteľných a ľubovoľných hypotéz, je treba najprv načrtnúť vyčerpávajúci rozporných dogmatických názorov, ktoré panujú v metafyzike, aby sme sa ich mohli zbaviť. Preto kritická filozofia zahrňuje historické preskúmanie predchádzajúcich systémov. Kritická filozofia dospieva k vymedzeniu racionálnych schopností poznania (to je zmysel kriticizmu) týka sa „nie rozšíreniu samotných poznatkov, ale ich odôvodnenie“; ale pokiaľ táto skúška rozumu sebou samým má byť „obecná“, t.j. schopná konfrontovať sa s myslením a praxou druhých, zdá sa, že kritický postup je jediným prostriedkom, ako sa vyhnúť zastieraniu, utajovaniu alebo egoizmu: presne teda odpovedá schopnosti stanovovať univerzálne zákony, čo je rozum podľa definície.