(gr. logikos, týkajúci sa reči): V najobecnejšom zmysle logika je veda, ktorej predmetom sú súdy (výroky) v ich aplikácii k rozlišovaní pravdivého od nepravdivého.

Formálna logika (alebo klasická) sa už od Aristotela zaoberá zisťovaním toho, ktoré z operácií mysli (vytváranie pojmov, súdov, úsudkov) sú platné, nezávisle na svojom obsahu, len na základe svojej formy. Skúma teda ich vlastnosti, spôsoby ich spojovania, podmienky ich zahrnutia alebo vylúčenia. Je dvojhodnotová (bivalentná), zakladá sa na princípe vylúčenia tretieho, a teda pozná len dve pravdivostné hodnoty: pravdivé a nepravdivé.

Ako symbolická logika sa označuje neskoršia konštrukcia hypoteticko-daduktívnych systémov, založená na axiómoch a na presných pravidlách, ktoré riadia použitie abstraktných symbolov (označujúcich objekty alebo operácie). Takýto systém sa úmerne miere svojej striktnej formalizácie vyhýba nejednoznačnosti bežnej reči aj vnášania čohokoľvek intuitívneho: predstavuje umelý jazyk, ktorého formy odpovedajú výhradne logickým požiadavkám. Symbolické logiky sa označujú ako viachodnotové (plurivalentné), pokiaľ pripúšťajú viac pravdivostných hodnôt než len pravdivý alebo nepravdivý (napríklad: neistý, možný, nemožný a atď.).

Kant pod pomenovaním transcendentálna logika označuje „vedu o čistom rozume a o racionálnom poznaní, pri ktorom myslíme objekty celkom a priori“.

Učenie, ktoré kladie dôraz na logiku, sa označuje ako slovom logicizmus.