Podľa filozofickej tradície, idúc od gréckej antiky k Descartovi, je múdrosť synonymom vedenia, dokonalého poznania, synonymom filozofie a vedy.

U Platóna – v tej miere, do akej vedenie riadi čin – je múdrosť jednou zo základných cností. V morálnom zmysle – ako podmienka k dosiahnutiu šťastia – je múdrosť ešte viac zdôrazňovaná u epikurejcov. U stoikov sa stáva sebaovládaním na základe poznania mechanizmov, ktoré riadia svet. Odtiaľ sa neskôr zrodí bežné ponímanie múdrosti ako obozretnosti a obratnosti v jednaní a v umiernenosti v želaniach. Za múdreho človeka tak niekedy označujeme veľké postavy klasickej filozofie (predovšetkým gréckej), niekedy človeka obozretného, ktorý dokáže usmerňovať svoje želania, a v dôsledku svojich skúseností sa v živote chová patrične.