Pojem, ktorý Marxovi umožnil definovať v čom spočíva vykorisťovanie proletárov vlastníkmi výrobných prostriedkov. Pretože majiteľovi neplynie zisk zo strojového vybavenia ani zo surovín, ale len z práce vykonanej robotníkom.

Proletariát sa môže zapojiť do kapitalisticko-obchodnej spoločnosti len tak, že predáva svoju pracovnú silu (jediný tovar, ktorým disponuje). Hodnotu tejto pracovnej sily určuje hodnota nákladu potrebného k zaisteniu jej obnovy (bývanie, potrava a ošatenie pre robotníka a jeho rodinu); ale charakteristickým rysom pracovnej sily je možnosť vyrobiť väčšiu hodnotu ako spotrebuje. Preto pracovná zmluva ukladá robotníkovi taký počet pracovných hodín, aby v nich vyrobil väčšiu výmennú hodnotu, než dostane naspäť v podobe mzdy. Tento nadvýrobok, alebo nadhodnota, napriek tomu, že ju vytvoril robotník, mu uniká a preukazuje jeho vykorisťovanie.

Klasicky môže byť nadhodnota zvýšená buď zavedením dokonalejších strojov (ktoré vyrobia väčšiu hodnotu za nezmenený počte hodín), alebo zvýšenou kontrolou individuálnej výroby (efektivita práce) či zvýšením pracovného tempa.