- mu m. /lat./ 1. filoz. smer, ktorý pokladá prírodu za základného činiteľa vývoja; 2. literárny a umelecký smer v 19. storočí usilujúci sa dosiahnuť verné napodobenie prírody, skutočnosti najmä metódou realisticky verného opisu, detailnej vecnej, dokumentárnej reprodukcie.

(z lat. natura, príroda, prirodzenosť)

1. označenie spôsobu vysvetľovania filozofických otázok: príroda je považovaná za jediné bytie, alebo za bytie natoľko základné, že všetky ostatné bytia môžu byť na ňu redukované (). V staršej filozofii sa naturalizmus uplatňuje predovšetkým v metayizickej podobe (), postupne však tento charakter strácal. V súdobej filozofii prevažuje jeho epistemologická a metodologická interpretácia:

a. Metafyzický naturalizmus je definovaný v opozícii voči dualizmu () a transcendentalizmu ();

b. Axiomatický naturalizmus považuje všetky hodnoty, predovšetkým však etické, za výsledok organického vývoja: hodnoty vyjadrujú potreby a záujmy organizmu;

c. Metodologický (metóda a metodológia) a epistemologický naturalizmus vychádza z tézy (téza), že neexistuje žiadna oblasť, na ktorú by nebolo možné rozšíriť metódy prírodných vied. Vedeckej metóde sa prisudzuje možnosť neobmedzenej a univerzálnej aplikácie. Podľa jedných filozofov fyzika jediná popisuje povahu skutočnosti a preto aj filozofia musí pri vysvetľovaní sveta a zodpovedaní filozofických otázok vychádzať z fyzikálnych poznatkov a fyzikálneho spôsobu vysvetlenia; nemôže preto existovať filozofická disciplína nezávislá na vede a fundamentálnejšia než ona (veda).

2. V širšom a modifikovanom význame sa termín naturalizmus používa ako umenovedný a literárnovedný pojem.

Vytvorené: 10. marca 2013.

Upravené: 10. marca 2013.