Výraz musí byť chápaný vyslovene v zmysle chronologickom a nie vývojovom: predsokratovskí myslitelia 6. a 5. storočia pred Kristom sú jednoducho skorší ako Sókrates, ale nijako nie sú „predstavbou“ jeho myslenia – práve naopak.

Ostatne je príznačné, že ich sústavy vznikajú na obvode gréckeho sveta: v Malej Ázii a na juhu Talianska. Dlho boli zatemňovaní a falšovaní Platónovými výkladmi a Aristetolovými (pre ktorého sú v najlepšom prípade „koktavci“) a dostalo sa im uznania až u Hegela a hlavne za Heidegera.

Možno sa škriepiť, či predsokratovci celkom patria do filozofie: ak vyžadujeme aby sa v nej postupovalo rýdze racionálne, potom do filozofie skutočne nepatria, lebo ich výroky často nerespektujú ani to, čo sme zvyknutí považovať za minimálne požiadavky logiky. Hérakleitos, Parmedinés, Empedoklés či Anaximandros úskostlivo nedbajú, aby každé slovo bolo možné chápať len v jednom zmysle. Nesnažia sa vyhnúť každej dvojznačnosti kvôli tomu, čo Aristoteles pozdejšie nazve kontradikciou. Naproti tomu sa v ich spisoch povedľa formulácie problémov, od tej doby znova neúnavne kladených či už vedou (kozmogónia), alebo samou filozofiou (miesto človeka vo vesmíre, podstata bytia a pravdy atď.), stretávame s istotou, zdánlivým dogatizmom, ktoré sú v rozpore s pochybnosťou, ktorá je základom filozofického skúmania metódou otázok: pevnosť a vehementnosť ich presvedčenia je pre nás dnes otázkou.