(Príčina účinná, finálna, formálna, materiálna, prvá). Čo pôsobí účinok, sa nazýva príčina. Termín mal v starovekej filozofii širší význam ako dnes. 

Aristoteles rozoznával štyri druhy príčin: formálna (idea alebo vzor, ktorému predmet odpovedá), materiálna (látka, z ktorej je predmet vytvorený), účinná (činiteľ vyvolávajúci zmenu) a finálna (účel, pre ktorý predmet existuje, poprípade štádium javu ako prostriedku k nejakému účelu). Scholastika do detailov rozpracovala Aristotelovu analýzu, ale od 17. storočia termín nadobúda svojho aktuálneho významu s rozvojom vedeckých poznatkov: podržuje sa len aspekt pôsobenia a ako príčina sa označuje jav prechádzajúci, ktorý determinuje existenciu účinku.

Empirici majú voči reálnosti tejto determinovanosti rovnaké výhrady ako voči princípu príčinnosti (kauzality), ktorý je vzťahom medzi príčinou a jej účinkom. Obsahom tohto princípu je, že „každý jav má svoju príčinu“. Pre racionalistov (zvlášť pre Kanta) je princíp príčinnosti nutne daný a priori a podmieňuje skúsenosť. Empirici (Lock, Hume) naopak tvrdia, že sa vtláča do ľudskej mysli len na základe zvyklosti pozorovať pravidelnú následnosť javov.

Ako prvotná príčina je označovaná tá, ktorá nezávisí na žiadnej inej predchádzajúcej, ale ktorá môže byť chápaná ako počiatok ostatných príčin, nazývaných sekundárne.