Vzhľadom na myslenie priestor je jedna z dvoch vlastností vonkajšieho sveta (vedľa času). Všeobecne sa vymedzuje ako rovnorodé a neobmedzené prostredie, zahrňujúce všetky konečné rozľahlosti, kde vnímanie umiestňuje svoje predmety a ich pohyby. Jeho jednotlivé časti sú k sebe navzájom vonkajšie.

Filozofické myslenie priestoru pravdepodobne vychádzalo z „prázdna“ atomistov a z pojmu „miesta“. Platón ho vymedzuje ako „nádrž na všetko“, Aristoteles ako nehybný obal.

Pre Descartesa sa fyzický priestor líši od hmotného telesa v ňom len pre naše myslenie: jeho podstatou je geometrická rozľahlosť. Leibniz sa naopak domnieva, že priestor patrí medzi ideálne esencie a je tvorený len vzťahmi súprítomnosti vecí.

Kant v ňom vidí formu a priori vnímania, ktorú nie je možné vyvodiť zo skúsenosti ani previesť na nejaký pojem: priestor je naopak podmienkou skúsenosti.

Zdá sa, že tento kantovský priestor odpovedá našmu bežnému vnímaniu. Je to totiž filozofická transpozícia Euklidovho geometrického priestoru: je súvislý, izotrópny, rovnorodý a trojrozmerný – a sám vznikol abstrakciou vnímaného priestoru. Vo vývoji geometrie sa ukázalo, že patrí do oblasti „kultúry“, lebo je možné si myslieť aj priestory neeuklidovské s viac a menej dimenziami či hyperpriestory.

Výskumy genetickej psychológie (Piaget) ukázali, že pre malé dieťa je pôvodne toľko priestorov, koľko má zmyslov a ku konštrukcii „obecného“ priestoru, ktorý zahrňuje všetky ostatné, dochádza až koncom druhého roku života.

Výraz priestoročas zaviedol Minkowski (1908) na označenie sústavy štyroch premenných (x, y, z, t), ktoré sú potrebné k úplnému zachyteniu nejakého javu z pohľadu teórie relativity: je potrebné súčasne prihliadať k jeho postaveniu v priestore (s tradičnými rozmermi x, y, z) a v čase (štvrtý rozmer t).