Príroda je súbor vecí (ríša živočíšna, nerastná a rastlinná) podliehajúca podľa bežného mienenia obecným zákonom.

Tento obecný význam sa rozlišuje na:

Súhrn toho čo stvoril Boh, alebo v nie kresťanskej perspektíve: súhrn všetkého súcna (bytia); súhrn súcien podrobených takmer mechanickej kauzalite.

Viditeľný svet, pokiaľ stojí proti tomu, čo je rázu citového, duchovného alebo rozumového.

V protiklade k nadprirodzenému je to materiálne neživé prostredie, ktoré nás obklopuje.

Pokiaľ je každá bytosť nútená vyvíjať sa podľa svojej podstaty, môže byť príroda považovaná za normatívny princíp. „Zákony prírody“ budú v tomto zmysle nepísané univerzálne zákony, z ktorých ľudské zákony vznikli ako imitácia alebo zvláštne prípady. Čin (akt) „proti prírode“ totiž klasicky predpokladá určitý stupeň zvrátenosti (hlavne pohlavnej).

Prirodzený sa používa vo všetkých významoch slova príroda a môže sa teda stavať do protikladu k: nadobudnutý (získaný), premyslený, umelý, strojený, ľudský, božský, zjavený, nadprirodzený, ohavný, nenormálny atď. Prirodzené právo je to, ktoré vyplýva z púhej prirodzenosti človeka (na rozdiel od práva pozitívneho).

Prírodné náboženstvo (výraz používaný najmä v 18. storočí) závisí jedine na rozume a nedovoláva sa žiadneho zjavenia.