(z lat. realis, skutočný, vecný): V metafyzike označuje súhrnne každé učenie tvrdiace, že súcna (bytia) existujú nezávisle na tom, či sme schopný dospieť myslením k ich poznaniu.

Ontologickým realizmom nazývame platónske tvrdenie, podľa ktorého sú idee skutočnejšie než veci vnímateľné zmyslami, ktoré sú len oslabenými otlačkami ideí.

V stredoveku vyúsťuje táto zvláštna forma idealizmu v realizmus obecnín (univerzálií), ktorý uznáva, že mimo rozum existuje niečo odpovedajúce pojmom konkrétneho všeobecna.

Kantov kritický realizmus prehlasoval, že existujú (poznateľné a posteriori) objekty v priestore a v čase nezávisle na ľudskej mysli, ktoré sa javia ako fenomény.

V matematike nazývame realizmom tézu, podľa ktorej matematik predmety a vzťahy netvorí, ale jednoducho len objavuje.

V estetike je realistická doktrína obzvlášť výrazná v 19. storočí. Prehlasuje, že dielo musí byť len verným znázornením skutočnosti, bez toho, aby skrášľovalo alebo zastieralo niektoré jej stránky, nech by boli akokoľvek odpudivé.

Socialistický realizmus je estetická doktrína zavedená v Sovietskom zväze v posledných Leninových rokoch, potom za Stalina a nakoniec v satelitných zemiach ZSSR (nazývaných „ľudové demokracie“) a v Číne. Podľa teoretika tzv. socrealizmu A. A. Ždanova musí umelecké dielo slúžiť „ľudu“ a oficiálnej ideológii: teda má len ilustrovať „kladné“ stránky socializmu a spoločnosti, pričom je jeho úloha vychovávať a získavať nadšených stúpencov. Kritickým pohľadom sa smie zameriavať len na „triedneho nepriateľa“. Trocký toto ponímanie kritizoval. Socialistický realizmus vyústil do diel štylisticky konformistických, ktorým chýbala vynaliezavosť a ktoré nakoniec podávali pravý opak skutočnosti, ktorú autori nepopisovali aká je, ale aká by mala byť. Nakoniec sa nelíšili od diel podporujúcich fašizmus.