Okrem literárneho hnutia, ktoré sa v Európe šíri od poslednej tretiny 18. storočia do polovice 19. storočia, označujeme týmto výrazom filozofické učenie, ktoré v tej istej dobe, v reakcii proti osvieteneckej filozofii, znevažuje racionálne hodnoty a obhajuje obrazotvornosť, intuíciu spontánnosť a vášeň.

Romantizmus sa vyžíva v analógiách spojujúcich človeka s vesmírom zvláštnymi zhodami, ktoré nepoznajú princíp sporu: ľudská bytosť je chápaná ako „odlesk Boha alebo vesmírnej duše“ a ak existuje romantické poznanie (ktoré treba odlišovať od vedy), je pramálo zlučiteľné s hľadaním prísnej účelovosti a zákonitosti.

Filozofický romantizmus, ktorý dáva významné miesto citu pre prírodu a určitej forme zbožnosti sa vyvíjal predovšetkým v Nemecku predovšetkým pôsobením Schlegela, Fichta a Schellinga. Okrem tohto historicky podmieneného hnutia sa ľudia k romantizmu utiekali aj v 20. storočí, predovšetkým v období kríz racionalizmu a zrútenia veľkých totalitných sústav.