(z gr., scholé, volný čas; lat. schola, prednáška, škola): Názov pre stredovekú „školskú“ filozofiu, ktorá sa vyučovala na cirkevných školách a európskych univerzitách zhruba od 9. do 17. storočia.

Napriek rozmanitosti autorov a myšlienkových prúdov je pre scholastiku typické jej spojenie s teológiou. Jej najväčším problémom bola snaha o zmierenie viery a rozumu, to je Biblie a Aristotela (ktorý bol podľa Platóna jediným uznávaným gréckym filozofom). Dôraz kladený na formálnu stránku rozumového uvažovania (sylogizmus) a čítanie starých autorov (čo vyústilo do princípu odvolávania sa na autority).

Z chronologického hľadiska rozlišujeme ranú scholastiku (9. – 12. storočie), ktorá mala o Aristotelovi len vágne poňatie a bola ovplyvnená najmä novoplatonizmom a Augustínom; ďalej vrcholnú scholastiku (13. storočie), ktorá znova objavuje Aristotela a jeho alexandrijských interprétov v autentickejšej a ucelenejšej podobe prostredníctvom židovských či arabských komentátorov; a konečne neskorú scholastiku, ktorá sa zdiskreditovala vybrusovaním planých diskusií. Svoje miesto postúpila „modernej“ filozofii najmä počínajúc Descartom.

Napriek tomu, že sa o scholastike často hovorí ako o „neúspechu“ alebo o filozofickom kríženci – kvôli jej dvojitej závislosti na kresťanstve a gréckom myslení - ovplyvnila viac-menej všetky neskoršie filozofie hoci napríklad len tým, že upozornila na problém Boha, ktorý sa stal povinnou otázkou každého filozofického systému.

Vzhľadom k niektorým smiešnym rysom neskorej scholastiky sa adjektívum scholastický často používa k pejoratívnemu označeniu zbytočne zložitého a vyumelkovaného rozumovania alebo skostnateného myslenia, ktoré prehnane ctí svojho zakladateľa a tým sa stále viac vzďaľuje od skutočnosti.