Na rozdiel od prostého potešenia či rozkoše, ktoré sa obecne považujú za neúplný a pomíňajúci sa stav, sa šťastie chápe buď negatívne ako neprítomnosť strasti/starosti (Epikuros), alebo častejšie pozitívne ako „uspokojenie všetkých našich náklonností“ (Kant), dôsledok plného rozvinutia ľudských možností. 

Ale zatiaľ čo pre Kanta šťastie neobsahuje žiadnu mravnú hodnotu a treba si ho zaslúžiť výkonom cnosti, pre eudaimonistické náuky (eudaimonizmus = etický princíp považujúci úsilie človeka o blaženosť za prameň mravnosti) je to cieľ ľudského jednania.

Prvok náhody, ktorý patrí k šťastiu – ktorý často prichádza ako dar – nemôže zastrieť fakt, že za hľadaním vhodných prostriedkov k zaisteniu trvalého šťastia si zodpovedá každý sám.