Typ deduktívneho uvažovania, ktoré z dvoch pôvodných viet (premís: väčšej a menšej, ktoré sa tak nazývajú preto, že ten istý člen je užitý najprv v širšom a potom v užšom význame) logicky vyvádza tretiu (záver), ktorý bol v nich obsiahnutý. Vzor: „každé A je B, ale C je A, teda C je B“, kde A je stredný člen, ktorý sprostredkuje medzi B a C.

Takto je sylogizmus prísne formálny: neobohacuje poznanie, ale prezentuje ho novým spôsobom. V tomto zmysle môže byť sylogizmus formálne pravdivý (t.j. logicky správny), aj keď vychádza z absurdných premís. Napríklad “všetky žirafy sú fialové, môj vlastný bratranec je žirafa, teda môj vlastný bratranec je fialový“ je nenapadnuteľné spojenie, lebo len vyberá zo súboru „žiráf“ jedno indivíduum, aby na ňom explicitne bol aplikovaný atribút prislúchajúci celku.

Klasická logika od Aristotelových dôb odlišuje tri (pozdejšie štyri) figúry sylogizmu (figúra je pritom určená miestom stredného člena v premisách) z ktorých každá má šesťnásť módov (formy sylogizmu podľa kvality a kvantity premís). Zo štyridsiatich ôsmych alebo šesťdesiatich štyroch takto definovaných módov je len štrnásť alebo deväťnásť správnych a tie sú tradične zhrnuté do niekoľkých mnemotechnických veršov („Barbara, Celarent, Darii, Ferio,...“), ktoré sú dnes používané len špecialistami tradičnej logiky.

Bacon tvrdí, že sylogizmus, vzhľadom k jeho formálnemu charakteru, neumožňuje žiadnu invenciu (vynachádzavosť, dômysel). Viac-menej však každý úsudok sa musí naň dať previesť. Práve v tomto zmysle už Aristoteles tvrdil, že matematika je len reťazcom sylogizmov.