Úcta je podľa Kanta jediný cit zlučiteľný s mravnou povinnosťou. Nie je to cit „patologický“, ktorý je založený na citovosti – ako všetky ostatné, t.j. na pasívnej časti našej bytosti, ale na „predstave hodnoty, ktorá pokoruje moju samoľúbosť“ a svedčí o tom, že subjekt si je vedomý, že „musí vlastnú vôľu podriadiť zákonu“ daného rozumom. Úctu preto prejavujeme nie veciam, ale osobám, lebo potenciálnou alebo mravnou oporou mravného zákona je človek.