V bežnom zmysle synonymum platnej istoty, záruky alebo dodržania záväzku.

„Veriť v niekoho“ je prejavom absolútnej dôvery k nejakej osobe, dôvery založenej na svedectve, ktorého platnosť sa nedá rozumom plne zaručiť. Viera teda znamená pevnú dôveru a spoľahnutie, istotu, ktorá sa neopiera o rozumové dôkazy. Z tejto existencionálnej polohy sa pojem môže presunúť na „verenie v niečo“, to je prijímanie istých obsahov, výrokov, výpovedí, pôvodne opretých o autoritu nejakej osoby. Kresťanská teológia (v zmysle rímskeho katolicizmu) rozlišuje medzi vierou samou ako aktom spoľahnutia sa na Boha (fides qua creditur) a vierou ako uznaním nejakých náukových obsahov, dogiem (fides quae creditur) považovaných za zjavné pravdy (v zmysle denominačnom).

Niektorí filozofi vidia vzťah medzi racionálnym poznaním a vierou ako protiklad a prikláňajú sa k: poznanie proti viere. Iní sa snažia vieru zmieriť z filozofickým rozumom. Dôležitý je názor Pascalov, že viera a vedecké poznanie „sú o niečom inom“: sloboda, vina, odpustenie a nádej (a iné), o ktorých hovorí (kresťanská a židovská viera), sú mimo dosah vedeckého poznania. Kedykoľvek sa zdá, že viera a veda je v konflikte, je to preto, že veda prekračuje svoje kompetencia (ktoré sú jej dané jej vlastnou povahou), napríklad, keď veda sa usiluje vysvetliť počiatok bytia.