Nech je čas chápaný/vnímaný ako doba, ktorá uplynula medzi dvoma okamžikmi (udalosťami), alebo ako nepretržitá a nevratná zmena na základe lineárnej dimenzie (jednorozmerná dimenzia; jednorozmerná veličina; jednorozmerné plynutie), kde sa prítomnosť stáva minulosťou a budúcnosť prítomnosťou, zostáva čas paradoxne nevystihnuteľný a nepostihnutľný pojem aj napriek tomu, že sme do neho „ponorení“ a existujeme v čase (ako samozrejme aj v priestore). Vývoj vedených disciplín a súčasná logika vedú k úvahe, že ponímanie (chápanie) času – a teda spôsob, ako je prežívaný – je v skutočnosti vždy historické alebo kultúrne, rovnako ako spôsob, ako je meraný. Spojitosť, ale tiež následnosť, tvorí podstatu času. „Čas je sled/postupnosť následných okamžikov, ktoré sú však medzi sebou spojené“ (Leibnitz).