lat.: publicanus, odtiaľ publikán, t.j. človek zamestnaný vo verejnej dôchodkovej službe (daňovej správe). Bol členom spoločenstva (družstva), ktoré si od rímskej vlády prenajímalo právo v rímskych provinciách vyberať nepriame dane, poplatky a clo.

Rímsky daňový systém (prevzaté a spracované podľa publikácie „Kolektív autorov: Antický Rím, Tatran Bratislava 1975“):

Za republiky pripravovať predbežný rozpočet bolo úlohou cenzorov, ktorí každý piaty rok prideľovali verejné práce a podobné podujatia a stanovili sumy na tieto ciele. V Rímskej ríši dane boli hlavne nepriame, ale občas, a to iba na začiatku 2. st. pr. Kr., občanom sa predpisovala priama daň, tzv. tributum, všeobecne pokladané za nútenú pôžičku, ktorá sa mala neskoršie vrátiť. Po roku 167 pr. Kr., keď Aemiulus Paulus priviezol do Ríma obrovskú vojnovú korisť ako ovocie tretej macedónskej vojny, rímski občania v Itálii boli oslobodení od platenia tejto dane (od tributum) i od mnohých ďalších, okrem dávky pri prepustení otroka.

To sa však netýkalo mnohých provincií mimo Itálie, kde Rimania pri svojom príchode našli už vžitý daňový systém a nepotrebovali za potrebné ho zrušiť. Radšej prijali a prispôsobili to, čo tu už bolo, ako by boli vytvorili nový poriadok; výsledkom toho bolo, že v Rímskej ríši nejestvoval jednotný daňový systém. V tejto súvislosti Cicero spomína tri hlavné kategórie provincií: provincie, ako bolo Španielsko, so stanovenými daňami, ktoré vyplácali jednotlivé obce priamo správcovi; provincie, ako bola Ázia (rozumej časť dnešného Turecka), kde vyberanie daní zverili na základe verejného súbehu (v dnešnej terminológii: verejného obstarávania alebo verejnej súťaže) najvýhodnejšiemu uchádzačovi spomedzi rozličných súťažiacich spoločností a konečne provincie ako Sicília, kde ponechali bezo zmeny predošlý systém, ktorý pozostával z platenia desiatkov.

Za súbehy (verejné súťaže) vypísané v Ríme, boli zodpovední cenzori. Už od 2. st. pr. Kr. vznikli veľké spoločnosti (societates) vyberačov daní (publicani) pochádzajúcich z jazdeckého stavu (equites). Ich cieľom bolo získať do prenájmu vyberanie daní a pri troche šťastia splniť túto úlohu s čo najväčším ziskom.

Už od roku 123 pr. Kr., keď C. Gracchus preniesol právomoc súdiť správcov provincií obžalovaných zo sprenevery zo senátu na jazdecký stav (equites), stali sa jazdci politickou silou, hoci za republiky neslúžili nikdy priamo v štátnej správe.

Za principátu (obdobie po zmene rímskej republiky na cisárstvo) daňový systém bol systematickejšie usporiadaný a postavenie obyvateľov provincií sa značne zlepšilo. Augustus a jeho nástupcovia využívali skúsenosti jazdcov v daňových otázkach a z tejto triedy sa vytvorila veľká časť úradníctva ríše; najmä vyberanie daní zverovali jazdeckým prokurátorom, s ktorými sa stretávame aj v provinciách spravovaných prokonzulmi ustanovenými senátom. Uskutočnilo sa i rozšírenie a reforma systému priamych daní a publikáni slúžili aj naďalej až do začiatku 2. st. po Kr.

Za principátu väčšina obyvateľov provincií, aj keď boli rímskymi občanmi, platili dane z vlastníctva pôdy (tributum soli) a z iného majetku (tributum capitis); ďalej sa platili clá na vyznačených hraniciach (portoria), päťpercentná dedičská daň a jednopercentná daň pri prepustení otroka. Všetky tieto dávky spolu so ziskom z baní a lomov, ktoré patrili skoro všetky štátu, tvorili slušné dôchodky; je však možné, že nikdy nestačili kryť rastúce potreby ríše.

(Ďalšia časť hesla je spracovaná podľa publikácie „Adolf Novotný: Biblický slovník I, str. 89, Kalich – Česká biblická spoločnosť, 1992“).

Colníci boli kategorizovaní do rôznych stupňov podľa toho, ako podliehali vládcom jednotlivých provincií. Vládca (prokurátor) vo verejnej dražbe prenajal vyberanie daní správcovi dôchodkov, ktorý vo väčšine prípadov bol z pološľachtického stavu (jazdecké rytierstvo). Ten zase prenajímal vyberanie daní v určitých okrskoch „vrchným nad colníkmi“ (alebo: nadcolníkom, alebo: vrchným colníkom) (Lukáš 19:2), ktorí sa zaviazali, že v určitý čas odvedú predpísanú sumu do štátnej pokladne. Boli to spravidla zámožní ľudia, ktorí mohli dať záruku, že sľúbenú čiastku odvedú. Nadcolník si zase ustanovil svojich správcov a úradníkov (publikánov), ktorí si zase prenajímali právo vyberať clo (dane) od neho. Nie je preto divné, že došlo k niekoľkonásobnému vydieraniu (Lukáš 3:12-13).

Poplatky, obzvlášť za dovezený a vyvezený tovar, boli určované ľubovoľne, takže colníci boli nenávidení od všetkých poplatníkov (daňovníkov). Zdá sa, že Zacheus bol nadcolníkom v oblasti Jericha, Matúš bol colníkom (publikánom) v Kafarnaume (Matúš 9:9; Marek 2:14; Lukáš 5:27). V Novom zákone sú publikáni takmer vždy spojovaní s „hriešnikmi“.

V Judsku a Galiley sa k všeobecnej nenávisti k nim ako vydieračom pristupoval ešte aj odpor z dôvodov vlasteneckých (opovrhovanie Židom, ktorý slúžil pohanom) a náboženských (vyberanie daní bolo pre každého Žida násilím páchaným na slobode príslušníkov vyvoleného národa; porovnaj Matúš 22:15-22).

Je zaujímavé, že prví učeníci Jána a Ježiša patrili k týmto nenávideným colníkom (publikánom) hoci to boli ľudia vylúčení zo spoločnosti Izraela (Matúš 9:10-13, 11:19, 21:31-32; Lukáš 3:12, 7:29). Ježiš vo svojom podobenstve o farizeovi a publikánovi kladie publikánovo pokánie za vzor pravého postoja pred Bohom (Lukáš 18:9-14).