1. farizeji [hebr. P^erúším = oddelení; zastarale: farizeus, farizeovia] boli jednou z niekoľkých význačných židovských strán, ktorí najmä v Ježišovej dobe mali prevažný vplyv na náboženské myslenie ľudí (Skutky 26:5). 2. farizej - pejorat. neúprimný, pokrytecký človek, pokrytec, svätuškár.

1. Meno a dejiny. V Ezdášovom diele pokračovali učitelia, ktorý chceli zvládnuť text a učenie Mojžišovho zákona do najmenších detailov (zákoníci v NZ boli ich duchovnými potomkami). Okruh tých, ktorí sa snažili ich zásady dôsledne dodržiavať, sa stále rozširoval. Na počiatku 2. stor. pr. Kr. sa im hovorilo h^esídím = Boží verní (Chasidi). (Klikni na článok "Veľká noc, sviatok Židov" a uprostred v ňom najprv určite pozri časť  "Mojžišov zákon a zákony rabínov".)

Chasidi sa podľa všetkého rozdelili na dve skupiny. Jednu tvorili farizeji a druhú saduceji. Farizeji mali veľkú podporu ľudu za Jóchanana Hyrkána (134-104 pr. Kr.), ale keď sa s ľudom rozišli, ľud sa priklonil k saducejom.

Pomenovanie farizej, farizeji  (skloňuj podľa vzoru: chlap) sa s veľkou pravdepodobnosťou odvodzuje od pojmu p^eríšút = oddelenosť, odlúčenosť. Toto odlúčenie (oddelenie) od zástupu, ktorý nepozná zákon (Ján 7:49) im mala zabezpečiť vonkajšiu ochranu a to ako mravnú tak aj obradnú (kultickú). Priemerný človek z davu svojim denným stykom so svetom a jeho všednými záležitosťami, aj pochybného druhu, ťažko dokáže zachovať svoju povahu, zbožnosť a cnosti nábožensky nedotknuté. Bezpečná cesta, podľa farizejov, je ohradiť sa proti obyčajnému ľudu povýšenou odlúčenosťou.

2. Vzťah k iným skupinám. Farizeji vždy reprezentovali menšinovú skupinu. Za Herodesa ich bolo niečo viac ako 6000. Neskoršia horkosť voči jednoduchým bežným ľuďom, ktorú dokazujú niektoré texty z Talmudu naznačujú, že ich prísny výklad Mojžišovho zákona nenašiel patričný ohlas.

Rozdiely medzi farizejmi a saducejmi boli druhoradé. Farizeji verili v anjelov, duchov a nesmrteľnosť duše,  ktorá sa v konečnom  čase opäť spojí s telom (vzkriesenie), a v určujúcu úlohu (rolu) osudu (t.j. Boha). Saduceji z toho neverili ničomu (porovnaj Matúš 22:23; Skutky 23).

Saduceji zastávali názor, že chrámová bohoslužba je ťažiskom aj účelom Mojžišovho zákona. Farizeji zdôrazňovali, že zmyslom ľudského života je plnenie všetkých ustanovení Mojžišovho zákona, pričom obrady v chráme považovali len za jednu stránku veci. Ich odlišný vonkajšok mal svedčiť o ich vnútorných postojoch.

3. Učenie. Základom farizejskej vierouky bola viera, že k babylonskému zajatiu došlo kvôli odvráteniu sa  Izraela od dodržiavania Tóry (Mojžišovho zákona), čo bolo povinnosťou ako jednotlivcov, tak celého národa. Tóra, podľa nich, neobsahovala len "Zákon", ale tiež "učenie", tzn. neobsahovala len raz a navždy dané prikázania, ale z nej bolo možné odvodiť Božiu vôľu pre situácie, ktoré v nej neboli vyslovene uvedené.

Prvou úlohou bolo zostaviť obsah písanej Tóry. Určili, že zahrňuje 613 predpisov - 365 zákazov a 248 príkazov. V ďalšej fáze bolo treba Tóru "ohradiť plotom", tzn. objasniť a doplniť jej predpisy tak,  aby sa nemohlo stáť, že by ju (Mojžišov zákon) niekto porušil omylom alebo nevedomosťou. Okrem písanej Tóry prijímali aj zvyky a výklady, ktoré "boli používané od nepamäti" a tvorili "ústny zákon", ktorý Mojžiš dostal ústne na hore Sinaj, odovzdal ho ďalej Jozuovi, ten sudcom, tí prorokom a tí farizejom. Farizeji boli presvedčení, že Tóru interpretujú správne a preto tvrdili, že "tradícia otcov" pochádza od Mojžiša, ktorý ju dostal na hore Sinaj.

Farizeji dôsledne trvali na tom, že existuje jediný pravý Boh, že Izrael je vyvolený národ a že Tóra je pre nich absolútnou autoritou.

Vytvorené: 5. marca 2013.

Upravené: 3. apríla 2013.