saducej, saduceji -  prívrženec, prívrženci náboženského a politického smeru starožidovskej spoločnosti (skloňuj podľa vzoru: chlap). Uznávali iba 5 Mojžišových kníh a neuznávali tradície (tradíciu otcov - ústny zákon). Neverili v posmrtný život, boli značne liberálni a mali kladný vzťah k rímskej nadvláde.

Táto šľachtická a kňazská strana známa hlavne z Ježišovej doby, odvodzuje svoj názov, podľa všetkého neprávom, od Sadoka, žiaka Antiocha zo Socho (okolo 300 pr. Kr.). (Klikni na článok "Veľká noc, sviatok Židov" a uprostred v ňom najprv určite pozri časť  "Mojžišov zákon a zákony rabínov".)

Za Rimanov a Herodesovcov mali opäť v rukách veľkňaztvo a veľkú politickú moc (pozri Skutky 5:17). V dňoch Ježiša Krista veľkňaz a jeho priatelia boli saduceji (pozri Matúš 16:1-2,.23:23-34; Skutky 23:7-8). Väčšina kňazov bola na ich strane. Rovnako najvyššia židovská rada (Sanhedrin) sa skladala väčšinou z tejto strany (Skutky 23:6-10). Oproti prostému ľudu vystupovali rovnako panovačne a bezohľadne ako rímski prokurátori. Niet preto divu, že ich Ján Krstiteľ nazval "vreteničie plemeno" (Matúš 3:7). Ježiš, ktorí sa stýkal s ľudom, nemal takmer do konca svojho života nič do činenia so saducejmi. Až potom, keď sa zdalo, že jeho popularita ohrozuje mier s Rimanmi, zakročili (Ján 11:49-50). Podľa Matúša 16:1-47 žiadali na Ježišovi práve tak ako farizeji znamenie z neba a Ježiš svojich učeníkov varoval pred obidvoma stranami.

Na rozdiel od farizejov, ktorí si vážili tradície starších, saduceji sa držali len litery Písma, obzvlášť Pentateucha. V tom sa prejavil ich konzervativizmus, lebo tradície, ktorých sa dovolávali farizeji boli prostriedkom, ako požiadavky Mojžišovho zákona aplikovať aj na novo vznikajúce situácie. Saduceji sa litery písaného zákona držali prísne, ale všetko ostatné, o čom sa v Mojžišovom zákone nehovorí, ponechávali voľnému ľudskému úsudku.

Neverili v vzkriesenie z mŕtvych, lebo tvrdili, že duša zomrie s telom. Jozefus Flávius, ktorý názory židovských smerov tlmočí pomocou gréckych filozofických pojmov, tvrdí, že saduceji pripočítavali človeku plnú slobodnú vôľu  popierajúc predurčenie Božou vôľou. Toto mohlo vyústiť dokonca do názoru, že  Bohu je ľahostajné či konáme dobro a nekonáme zlo. Popierali tiež existenciu anjelov a duchov (Skutky 23:8).

Nie je divu, že takto spoločensky podmienený smer a takto myšlienkovo orientovaný podliehal helenistickému ovzdušiu najmä populárnej filozofii epikurejského zafarbenia, a že sa ako Ježišovi, tak aj jeho učeníkom, javil ako duchovne a mravne nepravdivý.

V politickom ohľade sa plne prispôsoboval rímskej moci a podporoval ju. Pritom všetkom saduceji očakávali Mesiáša ako mocného pozemského kráľa, ale toto očakávanie odsúvali do nedohľadnej budúcnosti. Pád Jeruzalema r. 70 po Kr. znamenal zdiskreditovanie a rýchly zánik saducejského smeru. Židovstvo bolo potom na dlhé stáročia utvárané tradíciou farizejského smeru (môžeme povedať aj: náboženstvom farizejov).

Poznámka: Podľa toho, že apoštol Ján bol známi s veľkňazom Kaifášom, dá sa usudzovať, že inklinoval k saducejskej tradícii.

Vytvorené: 5. marca 2013.

Upravené: 3. apríla 2013.