Úcta je podľa Kanta jediný cit zlučiteľný s mravnou povinnosťou. Nie je to cit „patologický“, ktorý je založený na citovosti – ako všetky ostatné, t.j. na pasívnej časti našej bytosti, ale na „predstave hodnoty, ktorá pokoruje moju samoľúbosť“ a svedčí o tom, že subjekt si je vedomý, že „musí vlastnú vôľu podriadiť zákonu“ daného rozumom. Úctu preto prejavujeme nie veciam, ale osobám, lebo potenciálnou alebo mravnou oporou mravného zákona je človek.

To, čo sa prihodí. V dejinách fenomén hodný zaznamenania, ale bodový, v určitom rámci času a miesta, ktorý tak môže vojsť do chronológie a byť predmetom nejakého vyprávania.

Výraz údel, aplikovaný na človeka, môže označovať to, čo sa prihodí počas určitej ľudskej existencii. Nemal by sa zamieňať s osobným poslaním na základe vnútornej nutnosti.

Vo vlastnom slova zmysle je univerzálne všetko, čo sa týka celého univerza. Alebo vo vzťahu k určitému spoločenstvu všetko, čo sa týka všetkých ľudí, ktorí ho tvoria.

(z lat. uni-vertere, zhŕňať zjednocovať): Termín označuje všetko, čo existuje v priestore a v čase. V užšom slova zmysle sa pojmom univerzum rozumie svet jednotlivého druhu alebo každého jedinca s významom vlastným jednému či druhému.