Alebo sa predpokladá, že hmota existovala vo forme „energie“ ako vákuum, v ktorom vznikla nestabilita a „vykreovali“ sa z neho látkové častice vo forme elementárnych častíc a fotónov.

Sú aj iné špekulatívne modely vesmíru, podľa ktorých samotný vesmír existuje večne, ale prechádza etapami zmršťovania a rozpínania (expanzie). Logickými úvahami však dospejeme k záveru, že aj v týchto modeloch vesmír musel mať počiatok. Napr. ak by mal oscilovať, zmršťovanie sa nutne musí zastaviť a započať rozpínanie a naopak. Tieto body zvratu zmršťovania možno považovať za „počiatok“. V tomto, ako aj vo všetkých takýchto iných špekulatívnych modeloch vzniku vesmíru, je veľký počet nezodpovedaných otázok aj vzhľadom na pozorované fakty.

Na prvý pohľad tvrdenia kozmologických teórií o počiatku vzniku vesmíru vzbudzujú dojem zhody s biblickou výpoveďou o stvorení. Kniha Genezis hovorí o počiatku vesmíru a počiatku všetkých vecí. Boh stvoril, uviedol všetko do existencie. Stvoril všetko z ničoho, latinsky: creatio ex nihilo! Nepoužil pri tom žiaden východzí materiál. Pred stvorením nebolo nič a jeho rozhodnutím vzniklo všetko čo existuje – vrátane hmoty (energie), priestoru a času. Všetko stvoril v šiestich dňoch. Žiadne miliardy rokov, žiadna evolúcia. Teda medzi kozmologickými špekuláciami o vzniku vesmíru a biblickou výpoveďou o stvorení je diametrálny rozdiel.

V predchádzajúcej časti sme uviedli matematicko-filozofický argument o tom, že vesmír nutne musel mať počiatok. V tejto časti uvedieme vedecké fakty a úvahy ktoré vedú k záveru, že vesmír mal počiatok. Znovu však podčiarkujeme a upozorňujeme čitateľa, že keď sa v kozmologických teóriách hovorí o „počiatku vesmíru“, tak nehovoria o počiatku v zmysle, ako o ňom hovorí kniha Genezis.

Dostávame sa teda k otázke: „Ktoré objavy začali smerovať myslenie vedcov k predstave počiatku vesmíru?“. Začalo sa to vlastne Albertom Eisteinom a jeho všeobecnou teóriou relativity, ktorú publikoval v roku 1915. Keď ju aplikoval na vesmír ako celok, ukázalo sa, že vesmír by sa mal rozpínať alebo zmršťovať. Eisteinova predstava bola, že vesmír je statický a ak Eistein chcel udržať statický model vesmíru, musel do rovníc dodatočne vložiť člen, ktorý by ho udržal statickým. Eistein neskôr túto predstavu statického vesmíru považoval za svoj omyl a zmenil názor.

V roku 1920 ruský matematik Alexander Friedman a belgický astronóm George Lemaitre predložili modely založené na teórii Alberta Eisteina a predpovedali, že vesmír sa rozpína. Model rozpínajúceho sa vesmíru, ako sme už poznamenali, v sebe zahrňuje aj fakt, že keď budeme postupovať v čase späť do minulosti prídeme do okamžiku, pred ktorým vesmír neexitoval (v zmysle týchto kozmologických úvah: neexistoval v podobe v akej ho poznáme dnes; viď predchádzajúci text) . To bola myšlienka, ktorá priviedla vedcov k záveru, že vesmír mal počiatok.

Od 20. rokov minulého storočia sa začali hľadať experimentálne dôkazy podporujúce tieto zatiaľ čisto matematické modely rozpínajúceho sa vesmíru s počiatkom v čase a aj interpretácia (výklad) pozorovaných faktov sa začala diať z pohľadu tejto paradigmy (vedúcej, prevažujúcej myšlienky).

V roku 1929 americký astronóm Edwin Hubble pozorovaním zistil, že svetlo, ktoré k nám prichádza zo vzdialených galaxií, vykazuje frekvenčný posun k červenej časti spektra – svetlo sa javí „červenšie“, než aké by v skutočnosti malo byť. Hubble vysvetlil tento frekvenčný posun svetla na základe Dopplerovho javu ako rozpínanie vesmíru. Hubble dospel k záveru, že vesmír sa obrovskou rýchlosťou rozpína (rozširuje na všetky strany) . Hubbleho pozorovania boli prvou podporou Friedmanových a Leitmanových matematických modelov.

Grigorij Gamov tento model doplnil predstavou, že teplota vesmíru by mala byť len niekoľko stupňov nad absolútnou nulou. V roku 1965 bolo náhodou objavené žiarenie, prichádzajúce z vesmíru, ktoré odpovedá teplote pozadia vesmíru asi 3,7 K (stupňov kelvína) . Toto je druhý fakt v tomto modely podporujúci predstavu, že vesmír mal počiatok.

Tretí fakt, poukazujúci na počiatok vesmíru z vedeckého pohľadu, je pôvod ľahkých prvkov vo vesmíre. K tomuto stručne: Predpokladá sa, že ťažké častice, ako uhlík, železo, sa syntetizujú (vznikajú) vo vnútri hviezd a potom sú vyvrhované do vesmírneho priestoru. Ale ľahké prvky, ako vodík, deutérium, hélium, vznikali z elementárnych častíc pri teplotách okolo miliardy stupňov. Predpokladá sa, že takáto teplota bola v okamihu „výbuchu“ na počiatku vzniku vesmíru a ľahké prvky vznikli v tomto okamihu.

Ku všetkým kozmologickým teóriám treba poznamenať nasledovné: Každá z nich sa opiera o niekoľko experimentálnych faktov, ale ďalšie, ktoré sú rovnako dobre známe a overené, neberie do úvahy. Príslušná kozmologická teóriá niektoré fakty do seba zahŕňa, niečo vysvetľuje, ostatné však ignoruje a nevie si s nimi rady, lebo do nej nezapadajú. V každej z nich vzniká veľa nezodpovedaných otázok a nevysvetlených faktov. Tieto teórie či učenia, sa nedajú vedeckým spôsobom ani vyvrátiť ani potvrdiť. Prečo je to tak?

Je to z dôvodu, že sa dotýkajú počiatku (vzniku) existencie vecí a tento je mimo kompetenciu vedy. Veda sa zaoberá existujúcimi vecami, zaujíma sa o to, ako veci fungujú a popisuje ich. Nie je možné vedeckými prostriedkami a postupmi povedať, ako sa udalosti odohrali na počiatku. Nevie dať presnú odpoveď na otázku vzniku a počiatku. V odpovediach na tieto otázky veda môže vyslovovať iba domnienky a pravdepodobnostné súdy, ale nie kategorické tvrdenia typu: bolo to tak a tak. Teda čo sa týka samotného počiatku vesmíru, „vedecké odpovede“ sú len dohadmi a špekuláciami, pretože vedecké výpovede sú založené na existencii a nemennosti prírodných zákonov. A ak hovoríme o počiatku, tak si musíme uvedomiť, že prírodné zákony teraz sú, ale boli aj pred počiatkom vzniku vesmíru? Môžeme pripustiť, že pozorovaním a úvahami sa môžeme dostať tesne k počiatku, ale nemôžeme sa dostať do samotného počiatku a ani pred počiatok. A aj preto, myslí si autor tohto článku, je pre všetky kozmologické modely preveľmi potrený a nutný predpoklad, že hmota (energia) a prírodné zákony existujú večne. Ale to je len a len predpoklad. Nie je to dokázaný fakt! Ak odstránime tento predpoklad, tak buď budeme čestní a povieme, že na základe úvah vieme akosi prísť tesne k počiatku existencii vesmíru, ale o samotnom okamihu vzniku a tým, čo bolo pred vznikom vesmíru, nevieme povedať nič. Odborne sa tomu hovorí, že sa môžeme dostať po bod singularity, ale do tohto bodu a ani pred tento bod, sa veda nemôže dostať. Alebo priznáme, že z hľadiska vedy, čo sa týka počiatku (bodu singularity) niet o čom hovoriť, že sa veda k počiatku nemôže vyjadriť a potom prijmeme ako fakt, že vesmír bol stvorený. Veda je obmedzená na dobu, keď vesmír a všetky veci v ňom už existujú.

Teda ak aj vo vede prijmeme biblickú výpoveď o stvorení a zaoberáme sa tým, ako veci fungujú, potom pátrame po veciach, ako ich stvoril a uviedol do existencie múdry Stvoriteľ Boh. Boh dáva ľuďom múdrosť k pochopeniu jeho diela. Pátrať po Božom diele, pýtať sa ako sú veci učinené od počiatku, je milosť Božia a výsada daná Bohom ľudskému pokoleniu. Tak tomu bolo približne až do polovice 19. storočia, kedy sa od mužov vedy požadovalo, aby vysvetlili pozorované fakty a nie aby predkladali svoje fantázie o vzniku sveta a pôvode života – odpovede na ne predsa už máme a sú uvedené v Biblii. Svet bol navrhnutý a stvorený, hovorili, a vedci majú skúmať a vysvetľovať ako veci fungujú, zaoberať s zákonmi, ktorými sa tento svet riadi a ktoré sú do neho vložené Stvoriteľom - nemajú strácať čas hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú už známe.

To, že sa aj z vedeckého hľadiska pripúšťa, že vesmír mal (akýsi) počiatok, má ešte ďalšiu stránku. Toto priviedlo ateistov do defenzívy a zatlačilo ich do kúta. Prečo? Lebo ak mal vesmír počiatok, musel mať aj príčinu. Kým, hlavne v druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia, to boli kresťania, ktorí boli umlčovaní „vedeckými teóriami“ (Darwinova „teória“, Oparinova „teória“ a pod.) dnes sú to práve ateisti, ktorí sú v obrane pred vedeckými faktami poukazujúcimi na počiatok všetkých vecí, za existenciou ktorých stojí príčina. Dnes sú to ateisti, ktorí sa musia brániť tlaku vedeckých faktov, a vymýšľať si rôzne modely, ak si chcú udržať svoje ateistické presvedčenie. V tejto súvislosti si dovoľujem upozorniť čitateľa na článok v tomto priečinku (stvorenie a veda)  „Veda verzus Darwin“ a publikáciu rovnakého názvu z vydavateľstvo MSEJK, Bratislava 2006.

Veda by mala hľadať pravdu o svete. Vo vede by malo ísť o vysvetlenie pozorovaných faktov. Nemali by sme mať predsudky o tom, čo by pravdou malo byť a čo by pravdou nemalo byť a odsúvať vysvetlenie, ktoré sa nám nepáči, lebo nezapadá do našich predstáv o svete. Pravda o vesmíre a živote v ňom je len jedna. Veda a viera poukazujú na tú istú pravdu a obe nás k nej vedú, každá však svojimi vlastnými prostriedkami.

Ďalšia stránka tejto veci je tá, že práve mnoho ateistických vedcov po preskúmaní vedeckých faktov opúšťa svoje ateistické stanovisko a obracia sa vo viere v Ježiša Krista k Bohu. Autor tohto článku je jeden z nich. V prítomnej dobe je dostatok vedeckých faktov, ktoré podporujú vieru v Stvoriteľa. Už aj samotná veda veľmi dôrazne poukazuje na fakt, že vesmír a život v ňom, nevznikli samovoľne, sami od seba a na fakt, že za existenciou všetkých vecí stojí príčina. Ak niečo vzniklo, má počiatok a všetko, čo má počiatok má aj príčinu svojho vzniku.

Vie logika niečo povedať o tejto príčine? Dá sa na základe poznania a úvah dospieť k záveru, že za vznikom vesmíru stojí osobný Boh tak, ako to zjavuje Biblia a učí kresťanstvo? Tejto otázke sa budeme venovať v 3. časti.

Pre prechod do tretej časti článku klikni na linku:  Vesmír mal počiatok - 3. časť.

Späť na začiatok článku.

Späť na zoznam článkov.

Vytvorené: 28. februára 2011.

Upravené: 15. marca 2013.